Koniec vojny: (aj) koniec diskriminácie

Spomínam si ešte farbisto na tie najrôznejšie ftákoviny ktoré nás nútili robiť na základnej škole: lepili sme si Leninov do zošita, kreslili kartónové Aurory a organizovali výstavky sovietskych predmetov v rohu našej triedy (naaranžované matriošky...). Tieto veci sa patrne diali v rámci mesiaca Československo -sovietskeho priateľstva. V rámci niečoho podobného k nám raz prišiel na návštevu vojak. Niekto kompetentný asi považoval za najvhodnejšie 6 alebo 7 ročným deťom predvádzať samopal. Tak sa aj stalo, milý vojak, inak ohromne "cool" človek, strašne maskulínny a veľmi šarmantný k súdružke učiteľke pred nami rozobral samopal, na zemi, na koberci. Moji spolužiaci pochopiteľne celí unesení sa na to vrhli a v rámci dobrého rozmaru jednu menšiu časť (netuším čo to bolo) schovali. Keď potom nastala chvíľa spätného montovania dohromady bolo desivé ako sa tento ešte pred chvíľou tak sebaistý človek rozpadá na molekuly a stáva sa z neho labilný uzlík nervov kričiaci po deťoch aj učiteľke (It`s so easy to laugh, it takes guts to be gentle and kind -Morrissey). Neviem či to bolo údivom, ale vôbec som sa v tej chvíli nebál, ten veľký chlap mohol revať koľko chcel, bolo mi ho len strašne ľúto. Ale nie len jeho, celého toho systému a tak som samozrejme ani nič nepovedal. To bol môj prvý kontakt s armádou a jeho pachuť som zo seba už nedostal.

Ešte väčšiu neznášanlivosť voči "vojne" vo mne vyvolalo také to porekadlo: kým pôjdeš na vojnu tak sa to spraví. Behal som napríklad niekde vonku, potkol sa, spadol, rozbil si koleno, rozplakal sa a potom ma niekto viac-menej okríkol, že kým pôjdem na vojnu sa to zahojí a nemám revať. Vskutku asi už dovtedy som nemal rád ľudí s múdrymi radami typu: daj sa dohromady. Vonkoncom sa mi takéto reči nepáčili, kvôli tomuto pasívnemu, odovzdanému fatalizmu a aj kvôli vojne nie. A tak som odvtedy zarputile tvrdil, že kým ja budem veľký žiadna vojna nebude. A ako tvrdil už Ovidius: Dum fortuna favet, parit et taurus vitulum.

Pozitívna diskriminácia, to je taká zvláštna vec, vlastne nemôžem s čistým svedomím povedať, či diskriminácia znesie prívlastok pozitívna. Spoznal som ju, ale krátko po tom, čo som prišiel na univerzitu. Profesorka (inak mimoriadne príjemná dáma) sa raz rozhodla, že nám dá niečo vyhľadať na internete a že to mám vyhľadať je lebo som chalan a že je to pozitívna diskriminácia lebo k tomu mám vraj bližšie ako moje kolegyne -dodať je nutné, že na tomto ako aj iných miestach kde som za posledných 25 rokov viac či menej sporadicky objavoval bolo mužské pokolenie ohrozeným druhom. Nech som sa nad tým zamýšľal tak či onak neprišiel som na nič čo by ma odlišovalo a predurčovalo na vyhľadávanie informácií na internete oproti ženám.

A rovnako ani neviem prečo moje kamarátky nemuseli ešte donedávna venovať rok svojho života úplne nezmyselne tento banánovej republike a ja (teoreticky) áno.