Je to neuveriteľne zvláštny pocit: nechce sa mi nič povedať. Po 26 rokoch rozprávania ma to prešlo. Zdá sa mi, že chápem, čo to znamená nájsť si svoje miesto, och prepáčte ten vulgarizmus, ale ja tu podávam osobné svedectvo, že také niečo existuje. Podobne ako iné veci, ktoré som neveril, že existujú. Nakoniec to bude ako v tom starom vtipe, že dvaja yetiovia sa stretnú a jeden hovorí druhému, ten Reinhold Messner fakt existuje, ja som ho videl.
Mám excesy, utekám z roboty a chodím týmto mestom. Milujem Bratislavu, takú aká je, je ako ja. Mozaika alebo koláž. Ona zo všetkého možného, ja z ľudí. Mám po vás všetkých niečo, slová, vety,
myšlienky, to že to tu píšem, to že sem plácam tie fotky. Chodím až do úplného vyčerpania, nie pomaly, ale nehoráznymi oklukami, aj to mám po niekom, až do vyčerpania. Je to duchovný zážitok privodený telesnosťou. Ako keď Šimečka opisoval svoje behanie po Horskom parku, alebo básnici -osamelí bežci - ale teraz sú to tak maximálne osamelí chodci, stretávam tých ľudí, tých istých ľudí na rôznych miestach,
tvárime sa, že niekam ideme a že je nám všetko jedno, že presne vieme za čím ideme a zvyšok neriešime. Preto aby si o nás nemysleli, že sme šibnutí a pritom pozeráme okolo seba, stále a stále
rozmýšľame nad niečim. Sme si podobní, sú mi podobní. Kapuca, batoh, sluchátka a farby. Jediný kto ešte beží su sprejeri, prepisujú povedzte WOW na povedzte LOL, utekajú aby dobehli tých zasieračov ulíc čo takýmito vecami oblepujú mesto. Ak ich raz dobehnú budú básne.
Fanúšikovia Matrixu by si najradšej šľahli nejakú tabletku, tí čo pozerali Star Trek zasa hľadajú ovládaciu konzolu holopaluby a hackeri by chceli vyresetovať svet, cracknúť realitu. Voľakedy som čítal, že dagde je stredoveká katedrála, ktorá sa zodpovedne rozpadne ak odstránime jeden a presne ten kameň. Už
som zabudol kde to je a čo to je za povesť/mestskú legendu, ale v Bratislave možno platí. Videl som na Novom moste tam kde sa spája s brehom také veľké šróby, tie keby som povolil určite by odplávala Petržalka a ostala len Blava, ako ostrov.
Hľadám miesta z detstva, dvere na hrade ktorými vyšiel Satinský ako král za Darinkou Rolincovou a na nádvorí sa tisíc sviec rozhorí, ale už sú zamurované. Tie miesta a pocity z 80. rokov, ktoré vidím tak
polojasno a mrte oranžovo. Ale to mesto tiež už neexistuje, rovnako ako ten blondáčik s buclatou
tváričkou čo sa radšej rozpráva s dospelými. Už je to iné mesto a to čo nachádzam ako nejaký hodne postmoderný archeológ sú zvyšky, obvykle obklúčené, ohraničené a hlavne a takmer všetky zbavené
zmyslu. Akoby sa vysťahovali tí obyvatelia a prišli noví. Nie, že by práve toto nebolo pre toto mesto typické, ale je mi to nejako krátko. Ale tie najnefunkčnejšie sú najzachovalejšie -na rozpadnutie to je definitívne krátko.
(napísané medzi jarou a zimou, fotené taky tak nejak) -4070
