Celé to začalo tým, že mi dala diskografiu Deža Ursinyho. Počúval som ho dňom a nocou, dobre, že sa z toho last.fm nezacyklilo. To je ten skvelý server na ktorom môžete vidieť čo ostatný ľudia počúvajú, je uplne super a jediná zásadnejšia chyba, ktorú som na ňom našiel bolo, že keď je u mňa a počúvame tú hudbu spolu scrobluje sa len mňe. Nie je to tak premyslené ako u peoplemetrov, kde sa dá naklikať, že niekto ďalší vošiel do miestnosti.
Úplne som sa teraz zursinyoval, keďže nespávam môžem si to dovoliť. Nespávam, lebo proti bolesti už nezaberá ani Novalgin . Keď v noci ležím a nespím predstavujem si rôzne veci, neviem či sú to už halucinácie, ale v každom prípade je to veľmi realistické. Pre začiatok Kramáre. Sestreskú izbu presvetlenú o štvrtej nadránom neónom z ktorého skôr bolia oči ako umožňuje niečo vidieť. Okno je vďaka indigovo fialovo čiernej noci zrkadlom a cez hliníkový rám ide dnu zima. Ak by nebola tma bol by vidieť heliport na tráve. Sedím na stoličke a som vzrušený. Sestrička z kramárov už pripravuje to na čo čakám. Šuchotanie obalu od ihly, potom puknutie, nastoknutie na striekačku, umelohmotná fľaša s dezinfekciou, ktorá ma o chvíľu postudí na ruke. Pilník a typické sklenné zlomenie hrdla ampulky, odkloním hlavu a tak keď nič nevidím ani nič necítim, nebolí to, len trocha tlačí prírastok do môjho tela. Malá červená bodka, tampón a leukoplast, ktorého hnusný lep ostane po bokoch toho miesta ešte dva dni.
Tak to je presne to po čom túžím, po čom jedinom túžim v takej chvíli. Je veľa vecí, ktoré nechcem, ale iba táto jediná po ktorej aktívne túžim. Kľúčové slova: 10 kubíkov, intravenózne. A ak to nepomôže, tak trepanácia lebky.
Postupne si predstavujem viac, asanáciu, vyhadzujem do vzduchu budovy. Pre začiatok parlament vedľa hradu. Potom Aupark. Cítim na bružkách prstov nerovnosti a biely prach z vyvŕtaných otvorov na šulce dynamitu v betónových stĺpoch keď ich kontrolujem. Sú v poriadku ide sa na to. Ešte takto sepáliť zopár hnusných budov a bude to. Bude sa mi páčiť ešte viac chodiť Bratislavou. Chodím aj teraz, len sa mi tak nepáči a navyše mi ukradli Ipod, tak som von nútený počúvať len rádio. Desím sa celej hodiny: správy. Hľadám v pamäti stanice, ktoré ich nevysielajú. Nezaujímajú ma tie kraviny. Všetky tie zbytočné informácie pomyslím si, ale nie je to pravda. I tie veci sú zbytočné, respektíve len málo je dôležitých. Ako dnes.
Dnes som skenoval kresby rómskych detí zo základnej školy z dediny na východe. Pôjdu do knihy, ktorá čoskoro výjde. Sú krásne, je to dobrý pocit sa na ne pozerať. Lenže mali kresliť čím by chceli byť. A všetky by chceli byť kuchárkou (matkou) alebo huslistom. Kamarátka na to povedala, zvláštne som si myslela, že ciele sa strácajú až v dospelosti. A čo by mali chcieť byť ked nikdy nič iné nevideli?
A tak počúvam po Ursinym nové Živé kvety. Nič nie je mŕtve, všetko je živí... Živé legendy, živé preludy... Nič nie je mŕtve -3400
